Naše cestovanie do USA počas korony

Autor: Gabriela Viňanská | 22.7.2020 o 22:50 | (upravené 22.7.2020 o 22:57) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  1896x

Začiatkom júla cestujem so synom na šesť týždňov do USA. Slovenským občanom nie je vstup na americké územie povolený, ja sa však tentokrát zveziem na americký pas môjho syna, ktorý mi ako jeho sprievod umožňuje do Ameriky letieť.

Situácia s lietaním za oceán je počas korony podstatne komplikovanejšia ako zvyčajne. My sme si letenky kúpili ešte začiatkom marca, cena bola asi najnižsia za akú sme do Ameriky kedy leteli. V rámci USA je len zopár letísk, ktoré prijímajú medzinárodné lety. Tentokrát sme išli z Budapešti cez Frankfurt, Montreal a nakoniec do Chicaga. Nie, naším cieľom pri kupovaní letenky nebol maximálny možný počet prestupov, ale po viacerých zmenách dátumov a časov, ktoré nám Air Canada koncom júna navrhla, sme súhlasili aj s touto alternatívou.

Cesta začala na letisku v Budapešti. Osobne mám toto letisko celkom rada. Príde mi malé a kompaktné. Ľudí tam nebolo veľa, my sme však leteli už o 6:15 ráno, takže je možné, že sa to počas dňa ešte zapĺňa. Väčšina ľudí na letisku v Budapešti mala rúško, i keď sme videli cestujúcich a pracovníkov aj bez neho. Pravdupovediac, chod letiska mi pripadal úplne normálny. Je potrebné dodržiavať sociálny odstup, ale nemala som pocit, že by to niekto úplne striktne kontroloval. Pri čakaní na boarding bolo k dispozícii len každé druhé sedadlo, ostatné boli prelepené páskou. V lietadle z Budapešti do Frankfurtu sa nedodržiavalo pravidlo voľného miesta. Lietadlo nebolo sice plné, no aj napriek tomu viacerí ľudia sedeli vedľa seba. Počas celého letu je potrebné mať rúško, no ako som už spomínala, nezdalo sa mi, žeby to bolo veľmi striktné, keď sme si ho náhodou dali dolu.

Medzinárodná odletová hala vo Frankfurte vyzerala ináč ako obvykle. Cez Frankfurt sme leteli už viackrát a ani náhodou toto letisko nepatrí medzi moje obľúbené miesta. Je to jedno z najfrekventovanejších v Európe, ale tentokrát sa podobalo skôr na letisko v Košiciach mimo sezóny. Vyľudnené haly a prázdne gaty. Kontroly boli relatívne rýchle, niektorým cestujúcim merali teplotu, ale nikto sa nás inak nepýtal na žiadny vírus. Do Montrealu sme leteli s Air Canada. Lietadlo bolo napoly prázdne. Neviem povedať či z dôvodu malého počtu cestujúcich a nízkeho záujmu alebo obmedzeného počtu sedadiel a sociálneho odstupu. Ani na jednom lete neservírovali pitie do pohárov. Každý dostal vodu vo fľaši, žiadna kola, žiadny džús alebo alkohol. Teplý obed nahradil plastový box v ktorom bol wrap, plátok syra, jeden cookie, suchár a mandle. Letušky mali na sebe pri servírovaní biele plášte a ochranné okuliare. Všetci cestujúci nad 6 rokov mali mať rúško počas celej doby letu. 

Po takmer osem hodinovom lete naše nadšenie bohužial veľmi rýchlo vyprchalo. Hneď po prílete do Montrealu sme sa dozvedeli, že náš pôvodný let bol preložený na ráno a už dávno odletel. Najbližšie lietadlo do Chicaga bolo až na druhý deň. Príletová hala bola úplne prázdna. Ako nám povedal jeden z pracovníkov Air Canada, niekedy vypraví aj 10 letov denne. Teraz je to jeden let namiesto desať. Až keď sa človek ocitne na prázdnom medzinárodnom letisku, bez cestujúcich a zamestnancov leteckých spoločností, tak si uvedomí, aký obrovský dopad má koronavírus na cestovanie. Je to veľmi zvláštny pocit. Po vystúpení z lietadla nás poslali na imigračnú kontrolu, ktorá trvala podstatne dlhšie ako sme očakávali. Bol to trochu nonsens a stále som nepochopila, prečo sme tam boli poslaní po kontrole pasov, keďže sme v Kanade len prestupovali. Predpokladám, že to bolo spojené s naším zmeškaným letom a tým, že tam budeme musieť prenocovať. Po hodine a pol čakania na imigračnom sme sa konečne dostali k okienku Air Canada. V odletovej hale v Montreale nebol takmer nikto. Zatvorené obchody, vypnuté obrazovky, žiadni ľudia, sem tam nejakí pracovníci. Po ďalšej hodine čakania sme sa nič nové nedozvedeli, len že odletieť do Chicaga môžeme až na druhý deň. Za normálnych okolností lieta do Chicaga štyri alebo päť lietadiel denne. Začiatkom tohto mesiaca to bolo jedno. Pracovník Air Canada nám ešte oznámil, že nám nepreplatia žiadne ubytovanie, keďže zmeny v rezervácii spoločnosť nemohla ovplyvniť. Ubytovanie sme si narýchlo zohnali v hoteli neďaleko letiska a preplatenie riešili s cestovným poistením.

Druhý deň ráno bolo dosť stresujúce. Taxík, ktorý mal objednať hotel prišiel oveľa neskôr a na letisko sme dorazili len hodinu a desať minút pred odletom. Za normálnych okolností by to asi nebol veľký problém, ale pri pohľade na môj slovenský pas nevyzerala pani veľmi nadšene. Tak sa začal kolobeh otázok, vysvetľovania a obvolávania. Po dlhej chvíli nám nakoniec vytlačila palubné lístky a utekali sme na bezpečnostnú kontrolu. Prvýkrát som videla na bezpečnostnej kontrole viac pracovníkov ako cestujúcich, resp. sme tam v tej chvíli boli len my dvaja. Tá prebehla rýchlo a bez problémov. Nasledovala americká imigračná kontrola, ktorá je priamo v Kanade. Najprv registrácia pasov na automatických zariadeniach, rozhovor s policajtom a ďalšia séria otázok. Na tie som po častých vstupoch do USA už zvyknutá, ale tentokrát to bol dvojnásobok. Otázka č.1: „Have you been recently in Europe?” Hmm… A množstvo ďalších okolo koronavírusu, dôvod cesty do Chicaga, dátum návratu, dvakrát odtlačky prstov a vypĺňanie ďalšieho dotazníka typu farba očí, vlasov, váha, výška a oblečenie. Medzitým mi pán policajt pripomenul: „Madam, please keep the distance!", ak som náhodou naznačila, že sa chcem k nemu priblížiť. Inak výborný spôsob precvičiť si jazykové znalosti z angličtiny, keď na vás niekto rozpráva spoza plastového skla, s rúškom na ústach a vy si len viac menej domýšľate čo má asi na mysli. Jediný raz padla otázka či máme urobený test. Ak by sme ho mali, vyzerali by sme asi vierohodnejšie a neodpovedali by sme opäť na „Máte bolesti hlavy? Boli ste v kontakte s osobou pozitívnou na Covid? Cítite sa dobre? Moje pocity boli po tomto turbulentom ráne veľmi zmiešané. Keď už budeme konečne v lietadle, tak sa budem cítiť podstatne lepšie.

Presne 5 minút pred odletom sme sa konečne dostali cez kontroly a utekali do lietadla. Statiť sme sa nemohli ani keby sme chceli, keďže opäť okrem nás v odletovej hale v tej chvíli nikto iný nebol. Do lietadla sme nastúpili poslední. Všetci ostatní dvanásti pasažieri už boli na svojich miestach. Na palube sme dostali balíček s rúškom, rukavicami, antibakteriálnym gélom a fľašou vody. Po dvoch hodinách letu sme nakoniec prileteli do Chicaga. Tu už žiadne kontroly našťastie neboli. Na letisku rúška povinné a všetci ľudia sociálne rozostúpení. Najdôležitejšie však pre nás bolo to, že sme sa konečne dostali tam, kde sme chceli.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Okrem Dána vyhodili z ministerstva aj bývalého televízneho redaktora

Marián Homér pracoval z domu viac než dva roky.

Dobré ráno

Dobré ráno: Bude Daniel Lipšic nový generálny prokurátor?

Chcel rozpútať peklo, Čižnár končí.


Už ste čítali?